blaznive-lietadielko

Čakala kedy už prejde auto po tej tmavej, opustenej, nočnej ulici....A auto nechodilo...

Každý no sedela na okne a čakala....Vlastne ani nevedela na čo čaká..Len čakala...Dnes čakala na auto...Ale ktoré auto by prechádzalo o pol druhej v noci cez tu tmavu ulicu??...

Keby aspoň človek...Kroky...Hlasy....Nič...

Len ona, jej myšlienky a tá hudba čo jej znela v hlave....Myšlienka??..Abstrakt...Hudba??..V podstate tiež abstrakt....Ona??...Zmätená....

Pozrela na nebo....Tak niak bledšie ako ho poznala z iných nocí...Nocí tak nádherných...Nocí kedy nepotrebovala čakať na žiadne autá ani kroky či hlasy...Nocí kedy slová tak, niak neboli potrebné...Noci aj rán..

..Vlastne jedného rána...Toho jedného,jediného rána...Vynimočného, krásneho..takého, ktoré človek zažije len raz možno pár krát za život...Toho ich rána...

Dosťsnívania, dosť spomienok....Aj tak su to iba lupene kvetov ležiace na prahu zabudnutia, čakajuce na vietor čo by ich rozfukal, na vietor ktorý nikdy nepríde...

Presne tak ako autá, ako kroky či hlasy, ako on....Sedí, rozmýšla...čaka...Na toho čo asi nikdy viac nepríde..

Auto možno prejde ešste ulicou...Možno sem zavítaju aj kroky nejakého zbludilého človeka....Možno aj hlas...

Ale on...

                                                                             .....Nepríde.....